„Hovno je tá najosobnejšia a najintímnejšia vec, ktorú máme...“
(recenzia v štýle „á la Ecov román“)
Umberto ECO (1932, Alessandria) – taliansky semiotik, vydavateľ časopisu Quaderni di studi semiotici, generálny tajomník inštitúcie International Association for Semiotic Studies – je autorom románov: Meno ruže (1980), Foucaultovo kyvadlo (1988, čes. prekl. 1991), Baudolino, Ostrov včerajšieho dňa (1994) a zatiaľ posledného románu Tajuplný plameň kráľovnej Loany (2004, slov. prekl. 2005) |
. . . konštatuje Giambattista Bodoni, šesťdesiatročný protagonista Ecovho zatiaľ posledného, do slovenčiny Stanislavom Vallom preloženého, trojčasťového (Mozgová príhoda, Papierová pamäť, Oi nootoi) románu Tajuplný plameň kráľovnej Loany .
Kto poznáva, hľadá – kto spoznáva, nachádza, no nevlastní. Ak, tak len v nadpise prezentovaný exkrement, a teda „výlučok“ existenčného pôsobenia ľudského indivídua v Heideggerovsky koncipovanom svete („In der Welt Sein“). V prípade, že čitateľ – postmoderných textov, nachádzajúci sa v pozícii Frye-om kvalifikovaného eirona pod „tlakom“ autorovej roly alazona či agroika, vlastniaceho Pravdu prezentovaného príbehu – zvyknutý na Ecovu schopnosť pôsobivo inovovať konštatné vektory jemu vlastného naratívneho štýlu, bude očakávať originálnosť namiesto stereotypnosti, nevyhne sa sklamaniu. Perfektným spôsobom „rozohraný“ príbeh hľadania vlastnej identity šesťdesiatročného úspešného predajcu originálov kníh po infarkte, príbeh hľadania seba, „vlastného Ja“ ako komplexného vedomia pozostávajúceho z parciálnych zložiek pamäti – sémantickej a autobiografickej – v prvej kapitole, je v nasledujúcej časti románu zaťažený defilovaním protagonistových (re)konštrukcií „pred-aktuálnych“ hypotetických zážitkov v zmysle platónskeho „rozpamätávania sa“ prostredníctvom predmetov v potencionálnom kontakte s Bodoniho (re)formovaním osobnosti a názorovej orientácie v priebehu „(ne)prežitého“ (reálne prežitého, no v spomienkach nezaznamenaného, a teda zabudnutého či neexistujúceho, pretože „všetko pre nás zaniká vtedy, keď definitívne opustíme hranice našej pamäti“). „Nahrávanie“ potenciálnych, kontaktných, fyzicky hmotných predmetov pri (re)konštruovaní pôvodne vlastnej identity je v záverečnej kapitole románu, v zmysle „irónie osudu“, zavŕšené výnimočne „tvrdým smečom“, avšak do „outu“. Giambattista Bodoni spoznáva sám seba, nachádza svoje zabudnuté „Ja“ prostredníctvom „prežívania“ druhého infarktu. Prezentácia klišéovitej frázy „klin sa klinom vybíja“ v mythe umeleckého textu (prvý infarkt protagonistu ako zabudnutie a druhý infarkt ako rozpamätanie) produkuje ďalšiu klišéovitú frázu „pred smrťou sa človeku premietne pre očami celý život“. Následok uvedenej skutočnosti je identifikovateľný v dianoi Ecovho diela, obmedzenej pravdepodobne len na konštatovanie dotyku fikcie textu s aktuálnou realitou či na kvalitným „ecovským štýlom“ stvárnený „out-pad“ (vyššie spomínaný exkrement a v nadpise spomínané H...).
Kvalitným „ecovským štýlom“ . . . . . . . . .
_itáty z časopisov, beletrií, drám, významných literárnych diel
slovník: int_lektuálsko-filozoficko-p_ychologicko-medicínsko-his_orický
jaz_k (bez _rekladu): slov_ francúzske + talia_ske + _nglické + latin_ké + grécke
p_tavosť narácie
i_tertextovosť
metat_xtovosť
mozai_ovit_sť literár_ej fikci_
striedanie rozpráva_ov
(re)ko_štrukcia
viacplánov_ využitie rovín textu
„_stup“ autora do t_xtu
hľa_anie
t_ _ omstvo
via_interpretovateľnosť
živ_lnosť
histori_mus
hlavný p_otagon_s_a: muž
bezprostred_osť v_razu
čas_-pries_orová lokalizácia
pudo_osť
živ_číšnosť
reálna p_advedpodobnosť fiktívneho príbehu
Z písmen, ktoré ste doplnili, získate odvážny citát zo str. 99 Ecovho románu Tajuplný plameň kráľovnej Loany: „- - - - - - - - - - - - - - - - - - - -, . . . - - - Ú - - - - - - - - - - - - - - -. “
. . . . . . . . . stvárnený „out-pad“
„A vy sa ako voláte?“„Počkajte, mám to na jazyku.“ Všetko sa to začalo takto. Práve som sa prebral z dlhého spánku, no pri tom som sa naďalej vznášal v akejsi mliečnej sivote. Alebo som sa neprebral a všetko sa mi snívalo. Bol to zvláštny sen, bez obrazov, plný zvukov. Ako keby som nič nevidel, ale iba počul hlasy, ktoré mi hovorili, čo by som mal vidieť...
Giambattista Bodoni sa z kómy po infarkte preberá, no ešte netuší, že jeho križovatka života pretne „Križovatky medicíny“ zachovaním sémantickej a stratou autobiografickej pamäti.
Nepozná svoje meno, ani manželku, nevie kde býva... no presne si pamätá kde a ako zomrel Napoleon, či ktokoľvek a čokoľvek asociatívne v spojení s vedomosťou typu „Ne-Ja“. Horizonty kognitívneho poznania sú v Bodoniho vedomí evidentné, no horizonty sebapoznania, autoreflexie sú zahalené v hustej hmle, v ktorej nie je možné nájsť ani len obrysy potencionálne záchytných sebapotvrdzujúcich „pred-(re)existenciálov“.
Bodonimu preto nezostáva nič iné, len hľadať samého seba, nájsť minimálne potencionálne existenčné determinanty vlastného „Jástva“ (re)konštruovaním najnižšej hladiny freudovského Id, cez Ego až k Super Egu a uvedeným spôsobom sa dopracovať až k „odomknutiu“ zablokovaných dverí autobiografickej pamäti.
Odchádza do rodnej Solary (talianske vidiecke mestečko), v ktorej sa „sprítomňovaním“ si pravdepodobne prežitých udalostí detstva, mladosti, dospievania a ranej dospelosti pokúša hypostazovať vývin „vlastnej“ nepoznanej osobnosti.
Bodoni sa ocitá v druhej kapitole v analogickej pozícii čitateľa Ecovho textu: bez predchádzajúcej, pamäťou fixovanej skúsenosti, sú obidvaja (protagonista fiktívneho príbehu a konkrétny reálny čitateľ aktuálneho textu) „bombardovaní“ (ne)konečným množstvom písomností (detské komixy, časopisy, knihy vedecké či beletristické, historické zápisy Bodoniho starého otca, atď.) a obidvaja majú rovnakú „štartovaciu čiaru“ pre (re)kreaovanie hypoteticky možného prežitého šesťdesiatročného obdobia (akoby) „tretej osoby“. Kľúčovými zisteniami (napr. šťastne ženatému Bodonimu zlyhalo srdce po Gianiho správe, že Lila Sabaová – Bodoniho „večná láska“ – zomrela v osemnástich rokoch) vygradovaný „strelný“ informačný šok zastaví protagonistu druhým infarktom a čitateľa záujmom o ďalšie čítanie. (Logicky uvažujúci) Percipient uvedeným spôsobom komponovaného diela „predbehne“ infarktom „knock-outovaného“ Bodoniho predčasným „rozlúsknutím einsteinovskej teórie relativity“ a následným (Ecom pravdepodobne nepredpokladaným) neplánovaným globálnym výbuchom atómovej bomby „zostrojenej“ Ecom poskytnutých „informačných bombičiek“.
Moment sklamaného očakávania percipienta je po prečítaní tretej kapitoly opodstatnený, atribút pútavosti odstránený natoľko, že prekvapenie...
... v záverečnej fáze (na rozdiel od Mena ruže) nenadobudlo žiadny rozmer. Potvrdila sa jediná možná hypotéza – (v úvode spomínanej) klišéovitej frázy: „človek pred smrťou vidí svoj život priamo pred očami“ – inovovaná pravdepodobne len výmenou „kulisy“ tunela za schodisko univerzity. Ak teda Bodoni „prežil“ svoj prvý infarkt motivovaný zistením, že jeho študentsko-cyranovská láska Lila Sabaová je mŕtva, druhý infarkt protagonista – z kompetencie autora a jeho zámeru nejakým spôsobom schronologizovať a synchronizovať útržkovito poskytnuté informácie (svojmu hrdinovi a aj čitateľovi) – už „prežiť“ nemohol, pretože v opačnom prípade by minimálne pravdepodobným spôsobom nenašiel svoju identitu. Determinantom druhého Bodoniho infarktu – ako inak – bola druhá láska...
... knihy...
(alebo vidina možnosti finančného obohatenia sa?)
...konkrétne in-folio z roku 1623 Mr. William Shakespeares Comedies, Histories & Tragedies... printed by Isaac Iaggard.
Mo(nu)ment unudeného čitateľa je prítomný počas celej tretej kapitoly, v ktorej sa už niekoľko ráz (v tejto recenzii) „omieľaná“ klišéovitá fráza „prežitia života počas umierania“ prezentuje ako defilé scénických obrazov filmu, prebiehajúceho priamo „pred očami“ nielen umierajúceho (?), ale aj čitateľa („umelecky zabitého“ „výtvarným talentom“ samotného autora).
Happyend pre Ecovho protagonistu je zabezpečený „nájdením svojho Ja“ prostredníctvom opätovného návratu Bodonim zbožňovaného fenoménu hmly (kóma po druhom infarkte pred smrťou), zahaľujúcej poznanie (oscilujúce v priestore komplexnosti a parciálnosti), no zároveň „premosťujúcej“ (nie pre-vy-tunelovanej) plnohodnotný život Giambattistu Bodoniho, prezávaného Yambo, jeho duševné „(ne)žitie“ a fyzicko-psychické definitívne nežitie. Hoci je happyendovský prechod bytia do nebytia variabilne odôvodniteľný (napr. že svet je vo svojej prirodzenosti zlý, pretože vznikol neplánovane – „Boh si zabudol nasadiť kondóm“), najúčinnejším argumentom je fiktívna „skutočnosť“, že v okamihu Bodoniho „prechodu na druhý breh“, spoznáva tvár a tvar samým sebou vykonštruovaného prototypu ženy (Lily Sabaovej), ktorú podvedome vždy hľadal...
Napokon, kto má možnosť, prežiť si život ešte raz? Človek s „alzheimerom“, tvrdí Bodoniho priateľ Giani: „Pekné na tom je, že každý deň stretávate nových ľudí.“ A teda máme (odkaz na nadpis...)
UPOZORNENIE
Zámer uvedenej „recenzie“: ilustratívne analogicky k Ecovmu románu (re)interpretovať dianoiu metatextu metatextovým spôsobom, s využitím konceptuálnych analytických prístupov (Platón, Aristoteles, Heidegger, Frye, Eco, atď.) asociatívne vkomponovaných do aristotelovského mythu narácie recenzie, využívajúcej principiálne korešpondujúce tendencie (explicitne aj implicitne) prezentované v Ecovej beletrii a „pokusne“ transformované do literárnokritického žánru. |